Slovensko čelí mnohým závažným problémom týkajúcich sa zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Znepokojujúce zdravotné indikátory ako vysoká miera odvrátiteľných úmrtí, očakávaná dĺžka života a roky prežité v zdraví výrazne nižšie ako je priemer EÚ, nedostatok zdravotného personálu, vysoký priemerný vek lekárov a nepriaznivá veková skladba sestier, nedostatočná kvalita a kapacita dlhodobej starostlivosti, nízky podiel výdavkov na dlhodobú starostlivosť, a v neposlednom rade absentujúca podpora a poddimenzované financovanie domácej starostlivosti. V dôsledku demografických zmien predstavuje integrácia zdravotnej a sociálnej starostlivosti čoraz  väčšiu spoločenskú výzvu. Starnúca ekonomika si vyžiada reformu dlhodobej starostlivosti vrátane jej integrovaného riadenia. Kvalita zdravotnej a sociálnej starostlivosti na Slovensku výrazne zaostáva za európskymi štandardmi, pokiaľ ide o vedomosti, praktické zručnosti a spoluprácu medzi zdravotníckym sektorom a sociálnymi službami, dostupnosť služieb a využívanie asistenčných technológií. Podobne ako aj v zdravotnej starostlivosti, tak aj v sociálnych službách je vysoká miera fragmentácie poskytovateľov a nedostatočné sieťovanie medzi jednotlivými sociálnymi službami, ale aj medzi sociálnymi službami a zdravotnou starostlivosťou. Vychádzajúc z holistického bio-psycho-sociálneho prístupu orientovaného na pacienta je nevyhnutné plne integrovať zdravotné a sociálne služby a umožniť  človeku v nepriaznivej životnej situácii čo najdlhšie zotrvať v domácom prostredí za podpory komplexných a dostatočných sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti.

Súčasne je nevyhnutné cielene rozvíjať podporu verejného zdravia obyvateľstva a sociálnu integráciu v komunitách znevýhodnených a ohrozených skupín obyvateľstva (ekonomicky a sociálne slabé rodiny, minority). Zhoršený zdravotný stav človeka je často jedným z rizík a dôvodov pre vznik nepriaznivej sociálnej situácie. Často sú to najmä lekári primárnej zdravotnej starostlivosti, ktorí vedia identifikovať riziká vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, ale na druhej strane nemajú dostatočné kompetencie a informácie potrebné na jej riešenie. Lekári primárnej zdravotnej starostlivosti nevedia, kam môžu distribuovať pacientov, ktorým hrozí riziko sociálneho vylúčenia a  znevýhodnenia, nemajú dostatok informácií o sociálnych službách a podporných službách vo svojom regióne.